Bonjour, moje meno je Georg de Cahier. Narodil som sa pred viac ako polstoročím v malom francuzskom mestecku Vienne, neďaleko Lyonu. Naša rodina je tu usídlená od nepamäti. Vlastne, je to ako keby sme už storočia boli neoddeliteľne spojení s týmto mestom. Napriek tomu, o minulosti mojich predkov a o mojom rode som dlho veľmi veľa nevedel. Otec bol často odcestovaný keď som bol ešte dieťa. Naposledy som ho videl keď som mal 6 rokov, lebo z jednej z ciest sa už nevrátil. Čo sa mu stalo vlastne ani netuším.

Spomínal som, že miesto kde od narodenia bývam, v rue Saint-Georges, neďaleko Rhony, je len niekoľko krokov vzdialené od katedrály St. Mauricea? Hm, že nie? No, tak to sa musím ospravedlniť.

Práve ona totižto stojí na začiatku celého príbehu. Alebo na konci? To, že sa v nej v 14. storočí konal Viennský koncil vie z miestnych skoro každý. Rozpustenie Rádu templárov, obvinenia z blasfémie a herézy, prenasledovania a zatýkania členov rádu... áno, historické knihy sú o tom plné. Knihy tiež píšu o tom, že všetkých templárov pozatýkali už na čierny piatok, 13.10. LP 1307. No... o tom viem svoje. Minimálne jeden im unikol.

Bolo to asi pred desiatimi rokmi, keď som dostal anonymný list. Odoslaný bol z strednej Európy a v obálke bol len kus starého pergamenu s nasledovným textom:

Najskôr som sa domnieval, že išlo o nedorozumenie, či hlúpy žart, tak som ten list ignoroval a úplne na neho zabudol. Koniec-koncov, na nejakom Slovensku, či Slovinsku som nikdy nebol a ani som nemal v úmysle tam niekedy zájsť. Ani presne netuším kde táto krajina, pánu Bohu za chrbtom leží.

O pol roka neskôr sa situácia zopakovala. Anonymný list a v obálke znovu len kus starého papiera s nečitateľným textom:

Tak toto už asi nebude náhoda... Zázrakom sa mi podarilo nájsť aj ten predchádzajúci list. Ešteže nič nevyhadzujem... Staré písmo nie je práve moja šálka kávy a po hodinách bezúspešneho lúštenia som sa rozhodol kontaktovať väčších expertov.

Moje kroky smerovali do kláštora a spustili kolobeh udalostí na konci ktorých bola výprava ďaleko za hranice Francúzska. Ale nepredbiehajme.

Kaplan, ktorého som navštívil bol veľmi ochotný, ale ani on mi nevedel veľmi poradiť. Poslal ma však za bratom Jacquesom, ktorý bol expert na dejiny kláštora a cirkvi. Prečo bol? Očakával ma pán, ktorému pomaly tiahlo na storočnicu. Keď som mu po prvý raz oba dokumenty podal, na chvíľu som mal dojem, ako keby videl zjavenie. Nebolo mu veľmi do reči, ba dalo by sa tvrdiť, že z neho vyžarovala istá podozrievavosť. Vyhováral sa, že už mu pamäť ani oči neslúžia a že s podobným písmom sa ešte nestretol. Bol zvedavý kto som a ako som sa k dokumentom dostal. Zdalo sa však, že moja odpoveď ho dostatočne zaujala. Najmä skutočnosť, že listy prišli zo strednej Európy.

Asi o 3 mesiace ma znova zavolali do katedrály – brat Jacques si ma vraj vyžiadal. Bol z toho dlhý a prekvapivý rozhovor:

Podľa všetkého, jedným z mojich pra-pra-pra-atď predkov bol istý Geoffroi du Charny, rytier, ktorý vlastnil Turínske plátno a padol v bitve pri Poitiers 1356. Taktiež som sa dozvedel, že existoval aj druhý Geoffroi du Charny, prezývaný tiež „Chlapec z Auvergne“, ktorý bol miestodržiteľom Normandie pre Rád templárov, a ktorý bol v roku 1314 upálený. Ktorý Geoffroi bol však naozaj popravený? Bol to ten správny?

Jedno je však isté. Na začiatku 14. storočia sa situácia okolo Rádu templárov začala komplikovať. Ohromné bohatstvo rádu začalo lákať francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, ktorý mal finančné problémy a nútil pápeža Bonifáca VIII., aby rád rozpustil. Filip IV. poveril svojho ministra Nogareta a inkvizítora Francúzska Ymberta, aby tajne zhromaždili všetko, čo by mohlo skompromitovať templársky rád. Obžaloval ich, že na miesto Krista uctievajú boha Bahometa. V zajatí sa ocitli aj veľmajster Jacques de Molay spolu so svojím zástupcom Hugom de Perraultom. Aj keď sa pápež snažil o ich oslobodenie, kráľ potreboval ich majetok. Tento aj dostal, ale akú časť z neho?

V prvých rokoch svojej existencie templári zaznamenali iba veľmi skromné úspechy a aby Rád templárov nabral na svojej vážnosti, opodstatnenosti a prestížnosti, podnikol Hugo de Payens v rokoch 1127-1131 cesty po európskych kráľovstvách. V tomto období "návratu", začínajú o templároch kolovať prvé legendy, hovoriace o tom, že objavili bájnu Archu zmluvy a legendárny Svätý grál, z ktorého pil Ježiš Kristus pri poslednej večeri.

Veľmajstri Rádu však neboli žiadni hlupáci. Od začiatku im bolo jasné, že raz ich bohatstvo môže byť panovníkom tŕňom v oku. Najmä ak sú títo zadĺžení. Preto sa snažili už od samotného počiatku existencie rádu toto riziko minimalizovať. Dnes sa tomu hovorí diverzifikácia.

A dlho chudobným rádom neostali. Mali vplyvného patróna St. Bernarda z Clairvaux, ktorý sa osobne za Rád postavil. Osud templárov je úzko spätý s križiackymi výpravami. Napokon si Rád dokázal vybudovať hotové impérium v kresťanskom svete.

Zdá sa, že jedna takáto stopa smeruje aj do strednej Európy, konkrétne na územie bývalého Uhorska, kde vládol kráľ Belo IV. z rodu Arpádovcov. Áno, je to ten uhorský panovník, syn kráľa Ondreja II., ktorý mal k templárom veľmi blízko. Práve on dal napr. podnet na stavbu hradu Čachtice Kazimírovi z rodu Hunt-Poznan.

Prečo to spomíname? Nuž, zaujímavé je najmä kto boli starí rodičia Belu. Jeho starý otec si totižto za manželku zobral istú Agnesu z Antiochie. Táto maďarská kráľovna nebol nikto iný ako dcéra Raynolda de Châtillon, ktorý ako knieža z Antiochie mal blízky vzťah s Gerardom z Ridefortu, veľmajstrom templárskeho rádu. Boli to práve Raynoldove činy, pre ktoré rozpútal vojnu s Jeruzalemským kráľovstvom sultán Saladin... Je viac ako pravdepodobné, že Antiochiu navštívil aj samotný Belo s Agnešou a ako to už býva odjakživa, ruka ruku umýva...

Tajné archívy kláštora naznačujú, že Rád poveril majstrov Johannesa Gottfrieda von Schlucka a Rembalda de Voczon, ktorý mal dobré kontakty s uhorským kráľom, nájsť na území Uhorska miesto vhodné na bezpečné uloženie časti templárskeho pokladu. Obaja sa s Ondrejom II. zúčastnili V. križiackej výpravy (1217-1221), takže sa dobre poznali. A aj sa tak zrejme stalo. Majster Johannes Gottfrieda von Schluck však v roku 1230 záhadne zomiera v blízkosti miesta Ludrowa a Rembald de Voczon sa na pár rokov vracia do Francúzska.

Na tomto mieste mi Jacques odovzdal starú knihu. Zub času niekoľkých storočí sa na nej podpísal.

„Túto knihu tu zanechal tvoj otec predtým než sa stratil. Ako priamy potomok máš nárok na zistenie pravdy o templárskom poklade, ktorý zatiaľ nikto nenašiel. Cesta k nemu však nebude jednoduchá. Jediný, kto vedel, kde sa nachádza – Rembald – nám zanechal len minimum informácii. Tajomstvo pokladu a kľúč k nemu bolo rozdelené medzi 10-ich majstrov. Nik z nich nepoznal detaily o ostatných majstroch a ani cestu ku kľúču. Bez neho však tajomstvo pokladu nie je možné odomknúť. Ako s touto informáciou naložíš, je Tvoja vec. Ak máš dostatok odvahy, mohlo by sa jednať o dobrodružstvo Tvojho života, ale rovnako sa púť môže skončiť aj neúspechom. Cesta vyžaduje veľa – možno už dnes aj zabudnutých – vedomostí a zručností a len tí najšikovnejší v nej obstoja. Prejdeš veľa míľ než sa Ti podarí získať odpovede na všetky otázky, ale stráž toto tajomstvo ako oko v hlave, inak môže byť na konci Tvojho snaženia len veľké sklamanie..."

Pustime sa do toho

Pokračovaním súhlasíš z Podmienkami používania týchto stránok.